Na zamyslenie
Advent
Téma: Dôverovať Bohu?
Na úvod by som začala skutočným príbehom:
Stalo sa to neďaleko Stockholmu, hlavného švédskeho mesta. Isté dievča vychádzala z miestnej radnice spolu s rodičmi a súrodencami. Po krátkej chvíli sa dostali na chodník vyhradený výlučne pre cyklistov. Keďže na nič také neboli zvyknutí, spokojne si vykračovali po ňom. Všetci členovia rodiny boli na druhej strane ako dievča a tak chcelo prebehnúť ku nim. Niečo jej však vravelo, aby to nerobila, ale ona mala v hlave iné myšlienky a starala sa o to, aby v jej hlave zostali a nezabudla ich. Hneď opatrnú myšlienku zahnala a vykročila. Keď už mala nohu takmer na chodníku, niečo ju prinútilo, aby ju vrátila späť. Aj keď sa to dievčaťu zdalo nezmyselné a zbytočné, poslúchla hlas v svojom srdci a nohu od chodníka odtiahla. Prudký závan vetra jej preletel popred nos a vydesene hľadela za upaľujúcimi cyklistami rútiacich sa obrovskou rýchlosťou. Nezmohla sa ani na slovo. Nemo stála a nohy jej úplne zdreveneli. Nemohla sa ani pohnúť a dýchala veľmi plytko. Až po krátkej chvíli si uvedomila, čo sa vlastne stalo. Pred svojim vnútorným zrakom si to premietala znovu a znovu. Nedbala na otázky, ktoré jej kládli vystrašení rodičia, ani na karhavé slová svojho brata. V hlave mala len ten hlas, ktorý jej zachránil život. Rútiaci sa cyklisti by nič nezmohli proti tejto neudianej nehode, ani keby mocne brzdili. Ak by neuposlúchla radu toho hlasu a neodtiahla nohu, skončilo by sa to pre ňu veľmi zle. Pravdepodobne aj smrťou, prinajmenšom by ju zranenia poznačili na celý život. Prečo? Ako? Kto? Vírili jej hlavou tieto otázky. Nevedela si však na ne sama odpovedať a ani vystrašení rodičia nenachádzali na to vysvetlenie. Šťastie? Náhoda?
Nie! Nič v našom živote nie je náhoda! Sme až príliš dokonalé stvorenia na to, aby náš život bol omylom, a naše činy náhodou. Nič čo robíme, nie je Bohu skryté. S každý z nás má veľké plány a mal ich ešte pred tým, než sme sa narodili. Len.. musíme Boha počúvať. Je v nás. Vo mne, v tebe. V každom jednom z nás. Do každého Boh vložil kúsok seba a čaká, že to využijeme na dobré a splníme jeho vôľu. Využime naše schopnosti na splnenie poslania na tejto zemi, ktoré nám dal Boh. Splnenie nášho poslanie je dôvodom, prečo sme tu. Ako na to?
Tento príbeh nám dokáže odpovedať na mnohé otázky. Hovorí nám o tom ako blízko je smrť, aký je život krátky a o tom, že nevieme, kedy príde náš koniec. Skôr, neskôr? Keď budeme staré babičky a deduškovia, alebo keď dosiahneme vrchol svojej kariéry? Nik to nevie iba Boh, preto musíme byť pripravení. Príbeh nám pripomína ako blízko je Boh. A tiež o zmätku v našich dušiach. Neustále sa za niečím naháňame a nedokážeme sa ani na chvíľočku stíšiť, aby sme počuli ten tichý hlas, ktorý nám radí, pomáha nám žiť, konať správne rozhodnutia. Dievča v príbehu malo hlavu plnú myšlienok. Aj my ich máme. Načo myslíme teraz? Nad tým, čo budem robiť zajtra, alebo nad tým, aký dlhý je tento článok? Žijeme v neustálom strese. Rýchlo sa dostať na druhú stranu bez chvíľky postátia, poobzerania sa, či je všetko OK a vykročenia vpred. Hlava plná myšlienok, kroky veľkej rýchlosti, srdce bijúce mocne do rytmu rýchlosti dnešnej doby. Každý musí byť z toho unavený. Túžba oddýchnuť si od všetkých starostí je silná, ale doba je niekedy ešte silnejšia. Boh nám prichádza na pomoc so svojím otvoreným náručím a povzbudzujúcim úsmevom. Počúvať Boží hlas v našej hlave a rozmýšľať nad tým, čo nám chce povedať, čo nám radí. To je recept na oddýchnutie si po namáhavej práci, či vyťažení. Privinúť sa k Bohu, ľahnúť si do jeho náručia a počúvať jeho hlas v našich srdciach.
Nemusí sa nám páčiť každý Boží návrh plán. Ani dievčaťu sa nepozdával opatrný nápad hlasu, ale bolo v ňom niečo, čo ju prinútilo nohu odtiahnuť. Niečo tajomné, dôverné a predsa známe. Poslúchla a neoľutovala. Tak aj my. Počúvajme Boha v našich srdciach. On vie, čo je pre nás najlepšie, veď je náš Otec. A keď ho poslúchneme, tak iba vtedy budeme neskonale šťastní.
Musíme Bohu dôverovať. Veriť, že to čo nám radí, je správne, a že to bude na úžitok nám i našim dušiam. Veriť, že nám dáva milosť, aby sme boli lepší, že pri nás stojí vo všetkých skúškach a ťažkostiach, že nás nikdy neopustí a neprestane milovať. Uvedomiť si, že on nám nikdy nič zlé poradiť nemôže, pretože on sám je Pravda. Aj on to povedal: „Ja som cesta, pravda a život.“
Byť zaneprázdneným a nemať čas sa započúvať do vlastného srdca je najväčšia a najzávažnejšia chyba. Viete ako je zaneprázdnený po anglicky? BUSY. Má to aj svoj preklad: Beeing Under Satan´s Yoke - byť pod satanovým jarmom.
Nebuďme pod satanovým jarmom. Nepočúvajme jeho hlas, ktorý na nás dolieha zo všetkých kútov sveta, zo všetkých končín, zo všetkých strán, mocným a burácajúcim hlasom. Počúvajme hlas ten, ktorý sa dá len veľmi ťažko nájsť, lebo je tichý, nenápadný, zastrčený niekde v kútiku nášho srdca. Zablúďme občas aj sem. Do tejto časti nášho unaveného, zaneprázdneného tela. Nadobudnime sily práve tu. V nás. V našom vnútri.
Tento hlas môžu nájsť iba takí, ako je on sám. Rovnako tichí a pokorní. Pripravme sa na 2.príchod Božieho Syna. Nech nás nájde bdieť a počúvať v našich kútikoch sŕdc, stíšený a pokorných. (Klárka Dašková, IX.A)
Advent - príchod Krista, ktorý túžobne očakávame. V prvom rade sa pripravujeme na slávenie Vianoc, tajomstvo vtelenia. Chválime Boha, ktorý tak miloval svet, že nám poslal svojho Syna. Vianočné sviatky a príprava na ne majú svoj hlbší zmysel v príprave našich sŕdc na Božiu milosť vo sviatostiach. Druhý príchod Krista sa teda deje v našich srdciach najmä prijímaním svätého prijímania. Advent nám pripomína, že Kristus prišiel, ale aj že príde. A život veriacich je neustálym a bdelým očakávaním toho príchodu. Nejde iba o to, aby sme pripomenuli historickú udalosť, ktorá sa stala pred 2000 rokmi v malej judejskej dedinke. Oveľa potrebnejšie je pochopiť, že celý náš život musí byť adventom, bdelým očakávaním nového konečného príchodu Krista.
Prvou adventnou nedeľou sa pre kresťanov začína obdobie adventu, prípravy na slávenie narodenie Ježiša. Slovo advent pochádza z latinského adventus a znamená príchod. Symbolom adventného obdobia, ktoré trvá štyri týždne, je adventný veniec so štyrmi sviecami - tie sa postupne zapaľujú počas štyroch adventných nedieľ. Prvú zo štyroch adventných sviečok na tradičnom adventnom venci treba zapáliť v nedeľu 28. novembra. Postupne do Vianoc sa zapaľuje jedna sviečka za druhou. Najčastejšie sú sviečky tmavomodré alebo fialové symbolizujúce liturgické farby adventných nedieľ.
Cirkevný rok sa v Katolíckej cirkvi končí sviatkom Krista Kráľa a adventom sa začína nový cirkevný rok.
Štvortýždňové obdobie adventu je pre veriacich najmä časom duchovnej prípravy a pokánia pred slávením Vianoc, radostnej spomienky na Narodenie Pána. V tomto období sa veriaci v katolíckych, evanjelických a ďalších kresťanských chrámoch schádzajú k modlitbám a zamysleniam, konajú sa v nich aj mnohé adventné koncerty. Chrámové rúcho v advente je fialové.
Prvá adventná nedeľa je súčasne v katolíckej cirkvi začiatkom nového liturgického roka. V katolíckej cirkvi je prvá adventná nedeľa už tradične aj dňom celocirkevnej zbierky na charitu.
Adventná predvianočná príprava sa spomína v Ríme už za pápeža Leva I. Veľkého (440-461). Iný záznam o advente pochádza z Francúzska, kde koncil v meste Macon v r. 582 nariadil, aby sa príprava na slávenie vianočných sviatkov začala od prvej nedele po sviatku sv. Martina. Adventné obdobie v tejto forme zahŕňalo šesť nedieľ a malo pôstno – kajúcny charakter. Pápež Gregor I. Veľký (590-604) skrátil adventné obdobie na štyri nedele (symbolizujúce 4 000 rokov čakania na Mesiáša od vyhnania prvých rodičov z raja) a je pôvodcom adventných kázní v Bazilike Santa Maria Maggiore. Svoju definitívnu formu nadobudol advent v 8. – 9. storočí. V r. 1362 pápež Urban V. (1362-1370), ktorý aj po svojom zvolení za pápeža žil ako benediktínsky mních, zaviedol pôstne pravidlá pre adventné obdobie.
Obsah adventnej doby výstižne vyjadrujú staré adventné piesne – roráty – zostavené podľa biblických textov, prevažne prorockých. Roráty sa začínali pred svitaním a pripomínali, že pred narodením Krista ľudstvo „kráčalo v tmách“ (Iz 9,2). Názov roráty pochádza z najznámejšej latinskej adventnej piesne pochádzajúcej zo 16. storočia z Francúzska: „Rorate coeli de super ...“ („Roste nebesia z výsosti ...“).
VÝZNAM ADVENTU
Adventná doba nie je našťastie len časom nákupnej horúčky. Má predovšetkým svoj duchovný obsah. Vyzýva nás k stretnutiu s Kristom v našom každodennom živote a pripravuje nás na jeho slávny druhý príchod.
HISTÓRIA ADVENTNÉHO VENCA
Veniec je od nepamäti symbolom víťazstva a kráľovskej dôstojnosti. Aj Biblia hovorí o venci ako o prejave úcty, radosti a víťazstva. Adventný veniec vzdáva hold tomu, kto je očakávaný a prichádza zároveň ako víťaz, kráľ a osloboditeľ. Rozlievajúce sa svetlo z horiacich sviec vyjadruje prichádzajúceho Krista, ktorý rozptyľuje temnotu a strach, pretože on je „Svetlo sveta“ (Jn, 8,12).
Začiatkom 19. storočia, v roku 1808 sa narodil v Hamburgu Johann Henrich Wichern. Bol najstarším synom a mal ešte 7 súrodencov. Neskôr sa stal vychovávateľom a študoval teológiu, aby sa mohol stať evanjelickým pastorom. Johann H. Wichern potom pôsobil ako učiteľ v hamburskej nedeľnej škole. V túžbe postarať sa chudobných ľudí, sa rozhodol zriadiť predovšetkým pre chudobné a opustené deti útulok. Neskôr sa mu vďaka milodarom a tvrdej práci podarilo jeho plán zrealizovať. Dom nazval Drsný dom, v ktorom opustené deti pod jeho opaterou boli nielen ubytované, ale sa aj priúčali remeslu. Na základe neustálych otázok týchto detí, koľko dní ešte zostáva do Vianoc, sa rozhodol vyrobiť drevený veniec s 24 sviečkami - 20 tenšími, ktoré predstavovali všedné dni a 4 hrubšími sviečkami, symbolizujúcimi štyri adventné nedele.
http://www.youtube.com/user/Larkandspur (adventná gospelová pieseň)
-internet-