Celý školský rok sme čakali na koncoročný výlet. Ale nečakali sme, že toho čakania bude trochu viac. Naše výletnícke plány narušila výluka vlakov na trati Púchov – Žilina, a tak sme sa chtiac-nechtiac museli zdokonaliť v trpezlivosti. Prvú lekciu sme dostali hneď ráno v rýchliku do Žiliny. Vlak meškal a my sme zmeškali prípoj. A museli sme opäť čakať – na ďalší vlak. Rozcvičení ranným čakaním sme to však bravúrne zvládli. Ťažšie už bolo zvládnuť 150 schodov na hrad Strečno, kde, našťastie, čakali na nás.
Milá pani sprievodkyňa nás nechala chvíľu vydýchnuť a potom nám predstavila históriu aj architektúru hradu, ktorý sa už celé storočia týči na riekou Váh a poskytuje krásny výhľad na okolie. Občerstvili sme sa, kúpili si suveníry a cez historickú dedinku Paseka sme zišli z hradu na parkovisko. Ďalším bodom programu bolo splavovanie Váhu na pltiach. Boli sme pripravení na nové dobrodružstvo, ale nečakali sme, že príde druhá lekcia čakania. Na ceste pod Strečnom sa stala dopravná nehoda a náš odchod na plte sa predĺžil. Hrdinsky sme tieto podmienky zvládli. Vystavení horúcemu slnku a vybíjajúcim sa telefónom sme sa nenechali odradiť a odmenou nám bola pohodová plavba po Váhu v spoločnosti veselých pltníkov, ktorí nám cestou porozprávali množstvo zaujímavostí o okolí, o rieke a o pltníctve. Niektorí z nás mali možnosť si riadenie plte aj vyskúšať. Zo Strečna sme sa vrátili späť do Žiliny (bez výraznejšieho čakania). Klimatizácia obchodného centra nám schladila od slnka rozpálenú pokožku a v rámci voľného času sme sa mohli pustiť do nákupov.
Poslednou výzvou, a poslednou lekciou trpezlivosti, bol návrat domov. Na stanicu sme odchádzali s pocitom, že čakania už na dnes stačilo. Ale aj rýchlik zo Žiliny sa chcel zapísať do spomienok na náš výlet. A tak meškal. Z polhodinovej cesty sa stala jeden a pol hodinová. Niet divu, že keď sme vystúpili z vlaku, nikto nečakal a utekal domov. Teda, takmer nikto. Niektorí sme si predsa len museli ešte počkať na rodičov. Nuž čo, oni nevedeli, že toho čakania sme za celý deň mali viac než dosť. A čo dodať na záver? Asi len vetu, ktorú nám pani učiteľka zakázala v príbehoch používať: (Na tento zážitok nikdy nezabudneme!)
KH