Náš lyžiarsky výcvik začal ako každý iný. Ráno sme prišli pred školu a čakali sme na autobus. Keď prišiel autobus, naložili sme batožiny, rozlúčili sme sa s rodičmi, nastúpili sme a vyrážali sme smer Donovaly, penzión Zornička. Dojazd sme mali o 3 hodiny. Tak sme sa oddychovaním pripravili na lyžovanie, ktoré nás čakalo ešte v to popoludnie. Potom ako sme dorazili k penziónu, sme vyniesli batožiny hore zasneženým kopcom. Ale podľa mňa to bol prvý test, ktorý nás čakal na našej ceste. Nejak sme sa dopotácali dovnútra, kde sme dostali prvú úlohu: vybaliť sa. Myslím, že som nebol jediný, koho hneď na začiatku prekvapilo množstvo snehu. Po obede sme prvýkrát vyrazili na svah. Tí, ktorí nelyžovali, sa sánkovali. Niekomu išlo lyžovanie viac a niekomu menej. Bohužiaľ to utieklo veľmi rýchlo. Po návrate do penziónu sme mali čas na osobnú hygienu, večeru a spoločný večerný program.
Na druhý deň sme sa zobudili, naraňajkovali sme sa a nešli sme strácať čas, a už o deviatej sme boli na svahu. Niektorí prekonávali strach z výšok na lanovke. A iní prekonávali strach z pádu na vleku. Po dvoch hodinách intenzívneho lyžovania sme sa vrátili, aby sme sa najedli a chvíľku si odpočinuli. Ale keď sa človek dobre baví, tak čas uteká rýchlo. A tak sme sa druhýkrát za deň ocitli na svahu. Tu už sme sa začali zlepšovať. A po lyžovačke bol podobný program ako deň predtým.
Streda sa na utorok podobala. Len s tým rozdielom, že nás na miesto vlastných nôh na svah priviezol vláčik. Namiesto druhej lyžovačky sme mali prechádzku. Aby si náš organizmus odpočinul. Urobili sme veľký oblúk okolo nášho ubytovania. Zastavili sme sa v obchode s potravinami, kde sme doplnili zásoby. Na večerný program bol pozvaný zdravotník, ktorý nám vysvetlil ako sa postarať o zlomeninu, popáleninu či omrzlinu.
Vo štvrtok sme začali lyžovať ráno a aj po obede. Rovnako ako v utorok. Ale keďže to bol posledný večer, tak sme mali program s názvom Izba baví izbu, kde sme si zahrali hry a vypočuli predstavenia.
A piatok? Piatok bol deň, kedy sme odchádzali. A väčšina z nás už vedela lyžovať. Preto bol usporiadaný závod. Mali sme približne osemdesiatmetrovú vzdialenosť s bránkami, ktoré sme museli obchádzať. Všetci sa ale dostali do cieľa. Takže výhercovia sme boli všetci.
Náš lyžiarsky výcvik bol z našej strany hodnotený veľmi pozitívne. Niektorí prišli bez skúseností a odchádzali ako ohľaduplní lyžiari. Celý týždeň utiekol veľmi rýchlo, a všetkým inštruktorom aj neinštruktorom patrí jedno veľké Ďakujeme.
Miroslav Belás, 7.A